Z dlhodobého hľadiska je rozhodne potrebný apel na udržateľný rozvoj, čo znamená cielene sa snažiť zabrániť hrozbe sociálneho vylúčenia. Možností je viacero a efektívnym spôsobom je kombinácia viacerých oblastí. Konkrétne podpora sociálneho podnikania s dôrazom na lokálne podnikanie, celkový rozvoj rurálneho prostredia, koordinovaný prístup a komunitné plánovanie sociálnych služieb. Ako som už uviedla, najväčším problémom nie je chudoba, ale riziko chudoby. S rizikom chudoby súvisia faktory ako absencia vzdelávania, absencia zamestnania, absencia bývania, absencia sociálnej podpory, absencia bezpečia a absencia komunitných sietí a aktivít, ktoré sú s nimi spojené. Všetky tieto faktory patria medzi sociálne a kultúrne faktory ovplyvňujúce i riziko bezdomovectva, ktoré sa vyskytuje vo väčšej miere v urbánnom prostredí, i keď viaceré z faktorov typických pre prostredie mesta sa dostávajú na vidiek. Čo vidíme pre sledovaní transformačných procesov súvisiacich i so sociálnou exklúziou.
Cieľových skupín, ktoré sú rizikom bezdomovectva ohrozené je niekoľko, vzhľadom na zmenu politického režimu sú to ľudia, čo boli počas socializmu zamestnaní v štátnych podnikoch, v priemysle, či továrňach. Z tejto skupiny je zastúpené i v mojom teréne najviac ľudí, obzvlášť mužov. Viacerí môžu mať pravidelný finančný príjem, čo neznamená, že majú potrebu využiť prostriedky na zabezpečenie bývania. To je však téma iná a týka sa skôr životného štýlu. O tom, kto je a kto nie je bezdomovcom, čo je a čo nie je bezdomovectvo by sa dalo dlho diskutovať. Jednoduchá definícia zrejme neexistuje, je možné pozrieť sa na vec okom aktéra a teda tak, že bezdomovcom je ten, kto sa za neho považuje. Tiež je možné definovať, že bezdomovcom je ten, kto nemá konvenčný domov. To sa však líši od socio-kultúrneho kontextu a tiež sa môžeme pýtať, čo sa skrýva za formulkou konvenčný domov. Rozhodne je bezdomovectvo nežiaduci stav a to najmä pre ľudí ktorých priamo ovplyvňuje, no i pre spoločnosť vo všeobecnosti.
Foto: B. Bírová
Rizika bezdomovectva
Vráťme sa k cieľovým skupinám, ktoré sú ohrozené najviac. Máme pred sebou široké spektrum. Okrem už spomenutých mužov a žien ktorí pracovali v priemysle, teda ľudí v produktívnom veku najmä okolo päťdesiatky, sú to seniori, ktorí si v súčasnej dobe na základe výšky dôchodku často nemôžu dovoliť platiť nájomné bývanie, nie to ešte stravu a ďalšie nevyhnutne potrebné veci. Mimo to je tu početná skupina mladých, najmä tých, ktorí s dovŕšením dospelého veku musia opustiť detské domovy, nemajú dostatočné finančné zabezpečenie, no najmä sociálne zázemie.
Čoraz viac sa rozširuje táto plejáda o deti na ulici. Špeciálne pri tejto skupine je veľkým problémom zdravotný stav, rozličné druhy infekcií, chorôb tráviaceho ústrojenstva, kožných chorôb, chronických telesných chorôb, parazitov. S týmito problémami sa pasujú i ostatné cieľové skupiny. Obzvlášť problematické je to pri skupine detí kvôli dopadu na vývoj organizmu a o nič menej na psychický stav. V psychike sa život na ulici ukazuje v dôsledkoch, ktoré sa prejavujú v neskoršom veku, ide o prejavy úzkostí, depresií, problémov s chovaním a horšou školskou dochádzkou.
V rámci rizika bezdomovectva, dieťa nemusí byť priamo na ulici, aby jeho celkový stav bol nepriaznivý. Napríklad materiálna kultúra, či kultúra domova, spôsob bývania a vo veľkej miere najmä nestabilita bývania sú sociálnymi faktormi, ktoré prispievajú k negatívnemu ovplyvneniu práve skupiny detí. Vplyv na rodičov v rodinách bez domova sú však podobné ako práve pri deťoch s výnimkou problémov v škole. Človek sa však vyvíja a jeho odolnosť nie je absolútna a úplná a už vôbec nie stanovená pevne počas detstva. Početnou a často opomínanou skupinou sú ženy na ulici. Deti a ženy špeciálne sú ohrozené väčšmi než muži rôznymi formami násilia.
Dovolím si tvrdiť, že efektívnym spôsobom pre zníženie bezdomovectva je prevencia, ktorá súvisí jednak práve so zacielením sa na udržateľný rozvoj a jednak na participáciu ľudí bez domova. Práve zapájanie do procesov súvisiacich s politikou sociálnej exklúzie môže byť veľmi praktický a potrebný nástroj v prevenčných opatreniach a teda i v znižovaní rizika bezdomovectva. Súvisí to i s otázkou, kto sú tí ktorí majú rozhodnúť o tom, ako sa k problematike bezdomovectva bude pristupovať ďalej.
Foto: B. Bírová
Ľudia bez domova potrebujú verejný hlas
Sedím na lavičke a bavím sa so skupinou žien bez domova, rozprávajú o živote na ulici, o živote pred tým, než sa do tej situácie dostali, rozprávajú o tom, čo majú v pláne a rozprávajú aj o tom, že keď niekto rozhoduje o niekom inom bez toho, že by poznal jeho situáciu, je to ako o nás bez nás. Tak sa opakuje nasledovné: „Rekvalifikujte nás, zaškolte nás, my budeme pracovat, můžeme pomáhat dalším lidem bez domova.“ Pri sledovaní rozličných aktivít, ktoré majú dopad jednak na spoločnosť a jej vnímanie bezdomovcov a bezdomovkýň, no najmä dopad na ľudí, ktorí v živote na ulici už sú, teda tých bezdomovectvom priamo ovplyvnených sa ponúkajú viaceré formy dobrej praxe.
Rada by som vyzdvihla napríklad aktivity Divadla bez domova, ktoré aj formou umenia, performance, tanca či spevu zapája mužov, ženy i hendikepovanú mládež do diania. Ďalším príkladom je organizácia Jako doma, ktorá upozorňuje na ženy bez domova a zapája ich do rôznych podujatí od varenia až po verejné diskusie. Za podstatné považujem to, aby sociálne marginalizovaní neboli prezentovaní ako exotická zver, s hraním na city, zoznamom dojímavých príbehov, v ktorých uniká pozadie problému bezdomovectva či extrémnej chudoby. Ľudia bez domova potrebujú verejný hlas, aby ukázali, že tu sú, že majú svoje problémy, potreby, no tak isto majú svoju skúsenosť, na základe ktorej môžu pomáhať i pri prevenčných programoch a teda efektívne ovplyvniť akým spôsobom o nich bude rozhodované.
Autorka je sociálna antropologička, dlhodobo sa venuje výskumu medzi ľuďmi bez domova