„Každý nech sa stará o seba, ako sa na ulicu dostal, môže sa z nej vyhrabať späť!“
Naozaj a ako? …pýtam sa.
„To je jednoduché, veď vie, ako sa tam dostal, tak nech sa snaží a môže byť ako ja. Nech si nájde robotu, umyje sa, normálne sa oblečie a neznepríjemňuje nám tu čakanie na autobus. Sú tu slušní ľudia a kto sa má na to dívať? Keby chcel, tak môže byť na tom tak isto. Ale nechce, im to vyhovuje, že sú takí… Vám hovorím, keby im to nevyhovovalo, tak by tam neboli. Každý si je strojcom svojho šťastia. …Takže tuná pán keby chcel, tak sa môže zdvihnúť a tam ísť makať. Nemusí tu ležať na zastávke. Čo si budeme klamať. Žobrú, smrdia, vyhukujú, nič nerobia a otravujú nám tu vzduch!“
Snažím sa debatovať s dotyčným človekom ďalej a premýšľam, čo to ide byť, toto presvedčenie o dobrovoľnosti, voľbe a zodpovednosti.
Presvedčenie o bezdomovectve, ktoré sa objavuje v priestore od krčmových debát až po vyjadrenia politikov je vyjadrenie, že človek si za svoju situáciu môže sám. Toto konštatovanie promptne zhŕňa problematiku bezdomovectva do jednoduchej vety. Následne býva veľmi jednoducho znovu zhrnuté do akejsi formulky, skoro až zaklínadla: „Tak ako si sa na ulicu dostal, tak sa z nej dostaň späť. Nikto ti nebráni!“. Bezdomovectvo nie je dobrovoľným životným štýlom, ani vysnívaným spôsobom života. Akékoľvek individuálna zodpovednosť, ktorou „zaklíname“ niečiu situáciu je súčasťou štrukturálnych, ekonomicko-politických a celkovo spoločenských procesov.
Pokiaľ sa snažím sledovať životnú trajektóriu ľudí na ulici, je tu určitý medzník, kedy sa človek na ulici hľadá vlastnú identitu a seba pochopenie skrze príslušnosť k skupine. Snaží sa, ako každý, niekam patriť. Pokiaľ to už nie je tá konvenčná spoločnosť, ktorej bol súčasťou, s ktorou sa stotožňoval a naopak, členovia danej skupiny sa stotožňovali s ním, snažia sa o konštruovanie novej identity. Usiluje sa o nové získanie dôstojnosti, najmä samého pred sebou a následne zapadnutie do skupiny, s ktorou sa identifikovať začne.
Často sa stretávam pri debatách s mužmi či ženami na ulici s tým, že toto všetko si dobrovoľne vybrali. Človek na ulici nestojí sám ako prst vo vesmíre, ale je súčasťou spoločnosti. Akokoľvek sa človeku javí jeho situácia založená na slobode rozhodnutia, nie je to tak, nakoľko je od narodenia vystavený pôsobeniu rozličných štruktúr, ktoré na neho majú vplyv a jasne ho tým formujú. Človek si ako sociálny aktér neuvedomuje vo svojej každodennosti hierarchie, rozdielnosti a nerovnosti sociálnej reality. Zdôvodňovaná dobrovoľnosť rozhodnutia života na ulici je súčasťou štruktúry, ktorá sa odvíja od politických a ekonomických procesov v spoločnosti. Zároveň je dôležitý proces premeny identity. Stigmatizovaný človek sa snaží adaptovať na novú situáciu tým, že svoje niekdajšie hodnoty nahrádza novými, ktoré sú v danej situácii zmysluplné.
Pokiaľ sa posunieme do inej perspektívy, dostaneme sa k tomu, čo vyplýva aj z vyššie uvedeného úryvku z rozhovoru. Ide o jav, kedy sociálne marginalizovaní potvrdzujú svojim jednaním, ale i myslením a následným interpretovaním, svoju pozíciu sociálne marginalizovaného. To tiež prispieva k reprodukovaniu daného stavu. Ďalším posunutím pohľadu na vec sa dostaneme k tomu, že výpoveď dotyčného človeka, rovnako ako mňa a tak isto aj človeka, čo ležal na lavičke je vždy uvádzaná z inej pozície a teda tej, ktorá je vlastná aktérovi. To znamená, že pokiaľ počúvame výpovede od krčmových debát, cez ulicu až po politické diskusie, nie je podstatné iba to, čo sa v tej ktorej výpovedi nachádza, čo dotyční hovoria, ale taktiež to, z akej pozície v sociálnej štruktúre to hovoria a prečo.
Za dôležité pokladám venovať sa fenoménu bezdomovectva nie kvôli tomu, aby sme sa z nášho stredostavovského pohľadu mohli utvrdzovať, že bezdomovectvo je spoločenský problém. Za dôležité považujem snahu porozumieť koreňom sociálnej marginalizácie. Od toho sa odvíjajú i možnosti prepojenia výskumu bezdomovectva s aplikáciou v sociálnych politikách, napríklad vo vzťahu medzi prístupmi poskytovateľov sociálnych služieb a tými, ktorí tieto služby využívajú, alebo by ich mohli využívať.
Autorka je sociálna antropologička, dlhodobo sa venuje výskumu bezdomovectva.