Reklama
 
Blog | Anthropictures

Čo ty už môžeš, antropológia, vedieť o mexických Rómoch, špinavých politikoch a rasistoch…?

Pôvodný plán bol tento príspevok formulovať len ako reakciu na články Michala Pavláska O českém anticiganismu a novodobých blanických rytířích a reakciu Nikolu Balaša naň s titulkom Je český rasismus skutečně závažný?. Bezprostrednú naliehavosť vyjadriť sa k téme anticiganizmu prekvitajúcom v našich zemepisných šírkach som nakoniec spojila s úvodom k sérii príspevkov o mojom terénnom výskume medzi mexickými Rómami. Na pozadí týchto dvoch tém sa zároveň odzrkadlí môj pohľad na diskutovanú úlohu antropológie a jej metód v súčasných sociálno-politických diskurzoch.  

Guadalajarskí Rómovia, o identite ktorých píšem diplomku a natáčam dokument rasovú diskrimináciu nepoznajú. Ich súčasná existencia má formu akéhosi preživšieho urbánneho klanu a už ma neprekvapí zistenie, že niektorí príslušníci tunajšej majoritnej spoločnosti o nej nemajú ani len najmenšieho tušenia.

 

Pojazdný kinematograf

Reklama

Rómovia tvoria v Guadalajare (druhá najľudnatejšia mestská aglomerácia Mexika) komunitu približne o 500 až 600 osobách. Sú nazývaní a sami seba ne-Rómom predstavujú ako Gitanos alebo Húngaros (Maďari). Ani jedno z týchto nimi viac-menej akceptovaných exoetnonymov nemá žiadnu výpovednú hodnotu o ich pôvode. Ľudová mýlka Húngaros, rozšírená mimochodom v celej Latinskej Amerike, je azda aj ich vlastným dielom – buď rozprávali, alebo sa verilo, že prišli z Maďarska, zatiaľčo termín Gitanos by mal správne označovať iba španielskych Cigánov, no udomácnil sa v španielčine ako pomenovanie akýchkoľvek cigánskych alebo Cigánom podobných skupín. Treba však podotknúť, že  moji rómski informátori dobre vedia, že Gitanos sú Cigáni v Španielsku, hovoria jazykom caló a v podstate s nimi nemajú nič spoločné. Okrem toho sa samozrejme považujú za Mexičanov, narodili sa predsa v Mexiku…

Boli to ich praprastarí rodičia, ktorí sem od konca 19. storočia prichádzali z Európy, Severnej i Južnej Ameriky. Nemôžem hovoriť za severoamerických ani juhoamerických Rómov, nestretla som sa s nimi. Mám tú česť len s mexickými, konkrétne guadalajarskými, no je mi nad slnko jasné, že metamorfóza ich zdieľanej kolektívnej identity, stupeň jej konzervácie i jej kontinuálny vývoj v tunajšom prostredí prebehli absolútne odlišne od európskeho. Akoby využili fakt, že ich prítomnosť tu, v pestrosti všakovakého domorodého etno-mixu, má šancu zostať nepovšimnutá alebo povšimnutá len do pre nich prijateľnej miery. Neboli podrobení násilnej sedentarizácii, usadili sa alebo prešli k seminomadizmu, pretože to pre nich bolo v danom okamihu výhodnejšie a pohodlnejšie.

Približne do osemdesiatych rokov minulého storočia brázdili krížom-krážom celé Mexiko s pojazdným kinom (cine ambulante). Doslova využili dieru na trhu, pretože obchádzali nielen veľké dediny, ale i malé ranchitos pánubohu za chrbtom, roztrúsené po celej krajine, kde vtedy nielenže nebolo televízorov, ale ani elektriny. Vyberali päť pesos za vstupenku a dedinčania ich vítali s radosťou, veď prinášali do tých zabudnutých končín prostredníctvom kina závan umenia. Elektrina, televízia a ku koncu osemdesiatych rokov i satelit a videoprehrávače skoncovali s blaženým biznisom, ktorý zaručoval mexickým Rómom bezstarostný nomádsky život v krajine kukuričných detí. Niektorí kočujú dodnes, väčšina však využila priaznivé ceny pozemkov v rapídne sa rozrastajúcich mestských aglomeráciách a postavila si domy.

 

Nevieme, odkiaľ sme prišli, ale to nevadí, pestujeme všeljaké iné kuriozity…

Odhendtiaľ, šak, z Ruska, voľaktorí z Maďarska, Grécka, odtiaľ, z Argentíny, z Maroka…“ vám odpovedia na otázku, odkiaľ prišli ich predkovia. Nevedia. Hádam iba ak sa prastarkí prisťahovali z niektorej zeme Južnej Ameriky, majú aký-taký prehľad.  Minulosť predkov však neveľmi púta ich pozornosť. Bagatelizovaním minulosti a pôvodu u Cigánov sa zaoberala napr. Paloma Gay y Blasco. Výskumom v jednej z cigánskych štvrtí v Madride dokázala, že pochopenie „nezáujmu“ o vlastnú minulosť v skutočnosti vedie k porozumeniu procesu ich urputného pretrvávania „uprostred agresívnej necigánskej spoločnosti.“ Jednoducho, toto zabúdanie dáva priestor vyniknúť iným mechanizmom zdieľania identity, napr. striktnému rómskemu systému dodržiavania hodnôt a noriem. Gay y Blasco hovorí o Leyes Gitanas, ja som u guadalajarských Rómov vypozorovala obdobný koncept, z ktorého v skratke vyplýva, že ak sa vydám za Róma, naučím sa po rómsky a budem dodržiavať všetky costumbres de nosotros (naše zvyky), stanem sa Rómkou. Tento scenár však pre hlboko zafixované dodržiavanie patrilokalizmu nemôže nastať s priženeným ne-Rómom.

Celkové nepochopenie rómskej kozmovízie a antirómska xenofóbia pramení práve z chronického etnocentrického posudzovania ich kultúry na základe našej (resp. majoritnej v tom ktorom štáte) namiesto snahy porozumieť ich vlastným svetonázorom a hodnotám. Gay y Blasco píše o vnucovaní západnej predstavy toho, že povedomie o minulosti je nevyhnutným predpokladom konštrukcie pomyselného spoločenstva. Rovnakú dynamiku etnocentrického zmýšľania pozorujeme vo vytváraní xenofóbnych predstáv.

Možno bude znieť moja nasledovná reflexia mierne pritiahnutá za vlasy, ale mexickí Rómovia mi pripadajú ako Noemova archa – odchodom zo starého kontinentu v skutku unikli pred násilnými praktikami, ktorým boli podrobení Rómovia v našich zemepisných šírkach.

 

Paušálny nepriateľ

Súhlasím s Michalom Pavláskom v tom, že hnacou silou anticiganizmu u nás je akcentovanie kultúrnych odlišností, ale nemyslím si, že táto forma rasizmu je (aspoň nie v našom prostredí) novou záležitosťou. Neonacistické skupiny sú iná káva, porovnávať ich s tichým rasizmom strednej vrstvy je miešanie hrušiek s jablkami. Náckom tak isto ako Cigáni vadia i černosi, hipisáci, skejteri, ľudia, ktorí fajčia marihuanu, atď.

Naopak, tichá, „vzdelaná“ forma rasizmu či xenofóbie sa u nás teší prosperite už nejakú tú dekádu. Pred dvadsiatimi rokmi, na zédeške, sa s Rómkou Julkou skoro nikto z triedy nebavil. A pritom tak nádherne spievala.

Zároveň si myslím, že jednou zo súčastí tejto „ľudovej“ formy rasizmu, ktorá si vychutnáva takmer inštitucionalizovanú podobu, stále zostáva i biologický element. Pri výskume v rómskej lokalite Frýdku-Místku, kde je bohato zastúpená i majorita, sa mi pán arménskeho pôvodu posťažoval, že si nemôže nájsť zamestnanie, pretože ho kvôli farbe pleti majú všade za Cigána. Fyzické znaky sú prvotným impulzom pre začlenenie jednotlivca do škatuľky kúlturne odlišných nepohodlných Rómov.

Čo je však najalarmujúcejšie je, že táto zakorenená forma xenofóbie je systematicky živená zhora, tzn. prehnitou štátnou politikou, ktorá si hovorí „sociálna“ a úspešne chráni spoločnosť od „nepriateľa“. Zygmund Bauman hovorí o „ilegálnom imigrantovi“, pred ktorým sa moderný sociálny štát rozhodol „ochrániť svojich občanov“, u nás nemáme imigrantov z Turecka ani z Latinskej Ameriky, ale úlohu nepriateľa sme úspešne pridelili Rómovi. Ako výstižne napísal Michal Havran ml.: „Je to praktické, volič sa nebude zaoberať obstarávaním diaľnic a VOS, zabudne, či chcel večer pozerať Sultána alebo Milujem Slovensko, opantá ho politicko-mediálny obrázok Róma, nášho univerzálneho nepriateľa, človeka, ktorý sa nekvalifikoval na život v slovenskej pospolitosti.

 Praktiky, obyčaje a hodnotový systém cigánskych societ sa jednoducho v určitom okamihu začali považovať za nezlúčiteľné s normami modernej „slušnej“ spoločnosti. Za neprípustné ich mala už Mária Terézia, komunisti naprataním Rómov do sídlisk docielili ich absolútne vytrhnutie z prirodzeného kontextu a porevolučné vlády si rómsku otázku pohadzujú ako horúci zemiak a sem-tam sa na ňom niekto pekne nabalí. Vrcholom grotesknej mašinérie sú samozvaní rómski/nerómski nacionalistickí vodcovia, ktorí ešte väčšmi podnecujú xenofóbne tendencie medzi majoritnou strednou vrstvou. Ako som už spomenula, táto „inteligentná“ xenofóbia, namierená proti kultúrnej inakosti, nie je žiadnou novinkou, už v imperialistickom Španielsku 15. storočia sa realizovali opatrenia proti nežiaducim nomádom – bolo príhodné pre „všeobecné dobro zbaviť saaleboprevychovaťtých, čo „sa potulovali vo svojich odevoch, hovorili svojím jazykom užívajúc svojich móresov a neusporiadaného života.

 

Neviditeľní Cigáni

 V porovnaní s našimi sa mexickí Rómovia narodili pod šťastnou hviezdou, nie sú rasovo diskriminovaní, možno o nich kolujú stereotypné predstavy, že kradnú, podvádzajú a možno mexické mamy svojím neposlušným deťom hrozia, že „ak budeš zlý, prídu Cigáni a odnesú ťa“, ale tu sa celá xenofóbia začína i končí. A dokonca i táto výchovná pomôcka sa zakladá na nevinnej a pravdivej predstave o tradičnom kočovníctve Cigánov. Analogickú rodičovskú vyhrážku z dielne ľudovej slovesnosti predstavuje náš kožkár, ktorého som sa veru ako decko poriadne bála : „kožkyy, periee a zlé deti berie, kožkyy, periee a zlé deti berie…

Rómovia tvoria v rámci mexickej spoločnosti enklávu o zanedbateľnom percente a tá má sama plné ruky práce s rasistickými predsudkami medzi „svojimi“. V Mexiku, ak máš bledú pokožku, svetlé vlasy, „farebné“ oči (tzn. iné ako hnedé!) a ešte si sa aj náhodou narodil bohatým rodičom, si na vrchole rasovo-sociálneho rebríčka, ale to nie je predmetom tohto článku.

Rómovia v Mexiku (nevedome) vďačia za súčasnú podobu svojej existencie faktu, že ich štát ignoroval a ignoruje, nebolo šance urobiť z nich jednu z verzií hrozby väčšinovej spoločnosti. Na to sú v Mexiku iní – predovšetkým chudobní.

 

Vďaka Ti, antropológia…

Na záver sa pokúsim odpovedať na otázku z titulku. Nikola Balaš kritizuje „unáhlené“ odsúdenie rasizmu vyslovené bez predošlého výskumu jeho vnútornej dynamiky a okolností vzniku: „Odsoudí je stejným způsobem, jako klasičtí antropologové odsoudili všechny zdánlivě iracionální zvyklosti, protože tyto zvyklosti byly nehodné civilizovaných lidí, mezi které se antropologové řadili. V boha věří hlupáci a čarodějnice jsou dobré tak ke strašení malých dětí. A v rasismus věří jen hlupáci a lidé s morálně pochybným kreditem, nikoliv slušní a vzdělaní lidé.“ Obaja autori, tak Pavlásek ako i Balaš použili slovo slušný. Michal Pavlásek sarkasticky mieril na tú časť (podotýkam časť!) väčšinovej populácie, ktorá sa cíti byť ohrozená rómskou menšinou, na „zdravé jadro“ spoločnosti, ktoré „musí robiť na lenivých Cigánov“. Nikola Balaš, pre zmenu, použil slovo slušný bez dávky sarkazmu, obhajujúc jediné pravé metódy antropologického výskumu ako i antirómsky naladených jednotlivcov, ktorí možno pestujú rasistické náklonnosti, no bez poznania ich počiatočných stimulov o nich nemožno reálne diskutovať.

A čo znamená slušný? Ak by sme zašli do extrémnych detailov v snahe zachovať si korektnosť sociálnych vedcov, nemohli by sme slovo slušný ani použiť. Pre mňa je slušný ten, kto uznáva hodnoty medziľudskej tolerancie, pre  antirómsky naladeného občana SR či ČR môže byť slušný ten, kto pracuje, pre mexického Róma je slušnou ženou taká, ktorá nepracuje, ale stane sa po vydaji ženou v domácnosti a  príkladne sa stará o svojich svokrovcov, svojho manžela a deti. Pre niekoho iného by predstava takejto ženy bola ukážkou čírych mačistických mravov.

Pohnútky pre rasistické tendencie môžu byť skutočne, ako prízvukuje Nikola Balaš, rôznorodé a je nediskutovateľné, že ich reálne riešenie bude najskôr vychádzať až z porozumenia kontextu ich genézy a rozmachu ako rezultátu riadneho antropologického výskumu. Áno, antropológ by sa nemal uspokojiť len s percepciou existencie sociálneho javu, ale mal by pátrať po jeho interpretácii. Avšak v prípade rasizmu je nutné zamerať sa na konštantu, ktorú vykazujú všetky z potenciálnych skúmaných prípadov – apriori sa vždy bude jednať o posudzovanie indivíduí či kolektívov na základe príslušnosti k etniku a tu etnografia sama dá prednosť stigmatizujúcej aktivistickej iniciatíve jednotlivca.

M. Pavlásek vyslovil tézu, že anticiganizmus u nás nie je výlučnou záležitosťou hlupákov (chápeme tu slovo hlupák vo význame človek bez rozhľadu), ale i vzdelaných osôb a že stopy jeho vzniku vedú k neutešenej ekonomickej situácii, ktorá je v korelácii s fenoménom potreby nájsť všeobecného vinníka.

Je teda dovolené písať neantropologicky, vždy keď sa zároveň nechá priestor na diskusiu. Roger Bartra napríklad učebnicovo zrecenzoval nedávne vydanie cestopisného denníka Friedricha Ratzela, ktorý vznikol počas jeho cesty po Mexiku v druhej polovici 19. storočia. Bartra napriek Ratzelovej očividnej rasistickej terminológii oceňuje jeho majstrovstvo v bystrom zachytení mnohých zvyklostí mexickej spoločnosti. Z Ratzelovho dobového slovníka vyplýva, že zamieňa rasu za kultúru, v skutočnosti pre neho nie sú významné biologické determinanty, ale hovorí o degradácii kultúry v prípade kriolov, považuje ich za bezduchú a bezcharakternú rasu, ktorá premrhala to, čo krvopotne vybudovala generácia ich rodičov. Bartra, vedomý si potreby odosobniť sa od rasistického podfarbenia textu, vycíti jeho prínos, no zároveň so zdvihnutým prstom pripomína, že je krátka cesta od nevinne znejúcich výrokov k ich zneužitiu s katastrofálnymi následkami. A na to by mal pri otázke, či je český rasizmus skutočne závažný, myslieť i Nikola Balaš. Kritikou rasistických komentárov nielen odsudzujeme nežiaduci jav, ale rovnako ako Roger Bartra konceptualizujeme rôznorodosť reality, ktorej dopady rezonujú v interpretáciách nás samých a tých, ktorí nás obklopujú.

Vďaka ti, teda, antropológia, že nás učíš pozorovať svet v jeho rozmanitosti a vrtkavej premenlivosti, vďaka ti, že nás učíš neuspokojiť sa s prvým dojmom a  vžívať sa do situácie tých druhých alebo sa tak aspoň tváriť.

 

Kristína Jamrichová

študentka Etnológie FFMU

kjamrichova@yahoo.com

Vyhledávání

Tip: Vyhledávejte dle autora pomocí autor: autor:”Erik Tabery” další tip

Výsledky vyhledávání

Hledám o sto šest
Vyskytla se chyba, zkuste to znovu.
Reklama