Reklama
 
Blog | Anthropictures

Bezdomovectvo sa nás týka, aj keď nie s každým z nás si tyká

„Ty si myslíš, že si volný keď si môžeš vybrať značku piva, niektorí sú takí slobodní, že nemajú kde bývať.“ ...prišiel mi na rozum verš z jednej skladby o Slovensku. Či už na Slovensku, alebo v Českej republike, situácia v prístupe k bezdomovectvu sa príliš nelíši.

Pouliční živly! Osoby bez domova mimo obytné zóny! Pryč s narkomany, bezdomovci a feťáky! Bezdomovci v Praze 14 domov mít nebudou! To je iba niekoľko z hesiel, ktorými v posledných komunálnych voľbách v Českej republike operovalo viacero politických strán. Zrejme nie je záhadou, prečo tomu tak bolo. Princípy dohliadania a trestania, ktoré pomenoval už Foucault sú prítomné aj v tomto prípade a je možné konštatovať, že sú to tiež často hlavné princípy, ktoré sú v prípade riešenia bezdomovectva používané. Avšak je nutné konštatovať, že nie sú jedinými, ktorými možno k problematike bezdomovectva pristupovať. Politici operujú s heslami, ktoré sa týkajú sociálnej problematiky obzvlásť počas predvolebnej kampane. Táto nesmierne jednoduchá a populistická taktika vedie k tomu, že v ľuďoch, ktorí bývanie majú, priamočiaro vzbudzuje strach a nutnosť obrániť sa. Je nám ponúknuté vymedzenie voči tým, ktorých v slovenskom a českom prostredí označujeme ako sociálne neprispôsobivých.

 

Každopádne, bezdomovectvo v spoločnosti nie je prítomné iba počas predvolebných kampaní, ale každý deň. Ľudia bez domova sú pre mnohých z nás, ktorí bývanie máme, viditeľní iba občas. Vtedy, keď sa zmení ozón v električke. Vtedy, keď nás otravujú na hlavnej stanici. Vtedy, ak robia hluk. Skrátka, klapky z očí odchádzajú až v tom momente, ak sme zbavení svojho pohodlia, ako poznamenal vo svojej práci napríklad Toušek. Sociálna marginalizácia je skutočne vecou okrajovou, čo neznamená, že je vecou nepodstatnou. Reakcia na človeka sociálne marginalizovaného, ktorého rozoznáme podľa nejakých vonkajších znakov a kategorizujeme ho ako bezdomovca či narkomana je nepatričná, keďže ten dotyčný, či dotyčná na nás pôsobí vo verejnom priestore nepatrične, avšak podľa našich štandartov.

Reklama

 

Všetky vymenované prípady sú ale extrémne, rovnako aj vyššie uvedené heslá na plagátoch a bilboardoch počas kampaní, problémom je, keď sa stáva extrém štandartom. Tak ako pri akejkoľvek inej skupine, aj tu platí, že nie je možné hádzať všetkých do jedného vreca. Spleť dôvodov, prečo niekto je v takej situácii, že domov v konvenčnom ponímaní nemá, je rôzna. Tak isto sú rôzni i ľudia, pre ktorých je situácia bez domova každodenne zažívanou realitou.

 

Napríklad v Bratislave momentálne prebieha viacero podujatí v rámci Mesiaca bez domova, cieľom je upozorniť na problematiku a rôznymi cestami priblížiť, kto sú ľudia bez domova, aký je ich spôsob života a s čím sa potýkajú. V rôznych mestách po celom svete a rovnako aj v našich zemepisných šírkach, či už v Bratislave alebo viacerých mestách v Českej republike, sme mali príležitosť zúčastniť sa Noci na ulici. To prináša možnosť pre ľudí, ktorí bývanie majú, vyskúšať si, čo to obnáša, stráviť noc spánkom na ulici. Otázne je, či tento spôsob zážitku nie je skôr nejakou formou realityshow. Aha, vymeň si so mnou pozíciu, je to na chvíľu, ráno pôjdeš domov a všetko bude v poriadku. Skrátka forma jednorazového zážitku, ako keby sa malo bezdomovectvo stať turistickou atrakciou. Skúsim veriť, že tomu tak nie je a podujatia skutočne vzbudzujú záujem o človeka a nie o atrakciu.

 

Mnohí z tých, ktorých stretnete na stanici, v parku, alebo v tej električke možno nevedia, že majú východisko zo svojej situácie, prostredníctvom pomoci, či už sociálnej, zdravotnej, právnej, psychologickej, alebo akejkoľvek inej. Ako hovorí napríklad Hana, ktorá má skúsenosť s životom na ulici: „Lidé bez domova potřebují mít možnost chytit se pomoci, aby nebyli jako ti, co vás obtěžují na Hlaváku.“

Práve tí najviac marginalizovaní často nemajú informácie o tom, že pokiaľ si nevedia rady vo svojej situácii, je možnosť to zmeniť a nemusia to meniť sami.

 

Konsensuální konference o bezdomovectví v České republice bola tohto roku prvou vôbec a kládla si za cieľ otvoriť päť kľúčových otázok, týkajúcich sa problematiky bezdomovectva, pričom porota bola zostavená z viacerých odborníkov z rôznych odborných aj politických odvetví. Za podstatné považujem, že v sále nesedeli ľudia s rovnakými názormi, skôr sa ich argumenty občas veľmi razantne líšili. Mohla by som sa venovať kritike toho, prečo sa konferencia o ľuďoch žijúcich bez domova koná v miestnostiach, kde visia krištáľové lustre, honosné závesy a vinímajú sa štukové ozdoby na stenách. Teda v prostredí, ktoré je práve pre ľudí bez odmova absolútne neprirodzené. Taktiež by som mohla kritizovať, prečo na konferencii o tých, ktorí často nemajú čo jesť v obednej prestávke nasleduje honosný catering a v zástupe stoja baristi a čašníci. Ale dnes nie. Za dôležité však považujem uviesť tézu, ktorá sa niesla počas dvoch konferenčných dní. Aby ľudia bez domova mali možnosť fungovania ako ľudia, čo bývanie majú, potrebujú práve bývanie a ako nájdete napríklad v tomto článku, bývanie nájdu v bytoch, ubytovanie v ubytovniach. To je rozdiel. Ako uviedol Karel: „Potřebujeme mít možnost zaměstnat se, abychom si bydlení mohli zaplatit.“

 

Bezdomovectvo takmer nikdy nemá jednu príčinu a verte, či nie, nie je dobrovoľnou voľbou, po ktorej celý život dotyčný alebo dotyčná bažili. Bezdomovectvo si  vyžaduje komplexný prístup, v ktorom budú zapojení odborníci z rozličných odvetví a tak isto ľudia bez domova. Tí na vec majú svoj špecifický náhľad, so svojimi potrebamami a problémami a sú tu prítomní nielen počas mesiaca bez domova. Nie sú iba bábkami, s ktorými sa dá ľahko manipulovať pri naháňaní voličských hlasov a nie sú to iba tí, ktorí vás svojou prítomnosťou v mestskej hromadnej doprave vytrhnú z vašej pokojnej reality.

 

Barbora Bírová

Autorka sa dlhodobo venuje kvalitatívnemu výskumu medzi ľuďmi bez domova